Fotografia, ktorú som neurobil

Autor: Michal Zajaček | 18.9.2016 o 0:00 | (upravené 24.11.2016 o 10:17) Karma článku: 2,44 | Prečítané:  298x

Milujem hneď ráno po prebudení otvoriť okno a počúvať ten čulý ruch, ktorý sa derie cez povievajúcu záclonu dnu. Mám veľmi rád botel, pretože do toho ľudského "hluku" sa zamotajú ešte aj tie iné, zvieracie a neživé.

      PRAHA:  Milujem hneď ráno po prebudení otvoriť okno a počúvať ten čulý ruch, ktorý sa derie cez povievajúcu záclonu dnu. Mám veľmi rád botel, pretože do toho ľudského "hluku" sa zamotajú ešte aj tie iné, zvieracie a neživé. Ako napríklad kačky, labute, holuby, žblnkotajúca Vltava, lode. Táto zmes sa zmieša v jeden dokonalý harmonický celok. Jeden z najkrajších relaxov, okrem počúvania mesta, pre mňa je pozorovať ľudí. Asi ako pre každého fotografa. Fascinuje ma, keď si pomyslím, že každý človek, ktorý prejde okolo mňa, má svoj vlastný príbeh. Podvečer som sa na potulkách dostal k jednému kostolu v bočnej uličke. Nikdy predtým som ho nevidel a ani o ňom nepočul. To je to čaro a umenie stratiť sa. Vošiel som dnu cez veľké tmavé drevené dvere. V momente ma obkľúčila ťažká vôňa starého dreva. Tlmené svetlo, ktoré dáva život tieňom, cez vysokánske okná sa ešte snažia predrať posledné zvyšky šedého svetla, podlaha, ktorá na svojom chrbte odniesla snáď milióny krokov, vysoké klenby stropov s maľbami, na ktoré už nie je dobre vidieť, pretože sa pomaličky vkráda  tma, maličký oltár ktorý sa vzadu topí v šere, blikotajúce sviečky, to všetko dáva človeku pocit, že sa premiestnil v čase. Na ľudí ticho sediacich a kľačiacich v starých drevených laviciach dohliadajú sochy.  Z myšlienok ma iba sem tam vytrhne zvuk ulice, ktorý drzo vtrhne dnu cez pootvorené dvere. Sedím v úplne poslednej lavici na ľavej strane. Ľudia sa pomaličky míňajú, odchádzajú každí svojou cestou. Iba jeden starček hodnú chvíľu zostáva. Maličká postava s bielymi vlasmi, ktorá kľačí, ruky späté, hlava sklonená dolu. Príde mi ako výjav. Ktovie za čo sa modlí, alebo nad čím rozmýšľa. Nakoniec sa pomaličky zodvihne a prejde ťahavým krokom na koniec lavice. Zvráskavená tvár, biele obočie, tmavé hlboko posadené oči a výraz priam ako z rozprávky. Vykročil smerom ku mne. Teraz je ten moment! Teraz je ta správna kompozícia, blikotajúce sviečky osvetľujú kostol, sochy vyzerajú akoby chceli zoskočiť z podstavcov a pomôcť mu k dverám. Všetko je také obrovské a uprostred toho je malý starček s bielymi vlasmi. Bola mi naservírovaná najdokonalejšia kompozícia, svetlo, atmosféra. Zvieram v ruke fotoaparát. Prejde bližšie, teraz! Teraz! Zahľadel som sa mu do očí. Pozrel na mňa, usmial sa a kývol hlavou na pozdrav. Kývol som aj ja a vrátil úsmev. Hodnú chvíľku sme sa na seba dívali pokým prechádzal, akoby sme chceli jeden z druhého vyčítať čo sme zač a čo nás sem privádza. Pomaličky prešiel okolo mňa. Fotoaparát som stále držal v rukách pod lavicou. Ale už nie tak pevne. Nedokázal som pokaziť tú chvíľu. Možno by to bola skvelá fotka, možno nie. Neviem. Jedno však viem. Takéto vzácne chvíle, ľudské chvíle, sa neopakujú. A tak som fotografiu neurobil. Mám ju ukrytú. V sebe.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Učiteľ, ktorý sa rád hral. Ako sa Milan Reindl stal dizajnérom Lego Technic

Nevyštudoval techniku ani dizajn. Napriek tomu sa stal jedným z jedenástich dizajnérov Lego Technic. Len vďaka tomu, že si rád z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

SVET

Výbuchy po futbalovom zápase v Istanbule zabili 29 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.


Už ste čítali?